V horúčave Horúceho popoludnia sa mladá zamestnankyňa ocitla na prijímacom konci svojho šéfovho hnevu. Známy svojimi prísnymi pravidlami a politikou nulovej tolerancie, šéf nemal žiadne výčitky voči stretnutiu s trestom na najverejnejšom mieste. Zamestnankyňa, už v stave núdze, bola zviazaná na stoličke, jej drobná postava ledva odolala váhe lán, ktoré ju pripútali k jej pripútanostiam. Jej šéf, muž autority, si užíval pohľad na svoju zamestnankyňu, jej malé kozičky a pevné bradavky na milosť a nemilosť. Rozhodol sa ju disciplinovať tým najponižujúcejším možným spôsobom, plesknutím cez odhalenú zadnú časť, každú štiplavú ranu intenzívnejšie ako minule. Tím to ale neskončilo. Přistoupil k jejímu šlehání, zvuk kůže o její kůži se rozléhal prázdnou kanceláří. Aby přidal na jejím trápení, zasunul jí do těsné, zakázané dírky robertka, zasunul ho hluboko, až se zmítala bolestí a rozkoší. Nešlo jen o trest; byla to ukázka moci, svědectví o dominanci šéfa a podřízenosti zaměstnanců.